Každý deň sa na nás zo všetkých strán valí obrovské množstvo tlaku. Po čase sa s tým dokáže človek vyrovnať, ale najnebezpečnejšie je to hlavne u mladých ľudí. Škola, domáce práce a samozrejme, stretnuia s priatelmi. To všeko, každý deň, stále dookola. Skupinky, ktore takto vznikajú, lebo všetci mame odlišních priatelov, sa navzájo odcudzujú. Mám tú možnosť sledovať tento jav vo svojom blízkom okolí a verte, že niekedy to vie aj riadne napáliť.
Napríklad jedného dňa sme mali mať písomku z matematiky, a už som bol troška unavený z neustáleho vysvetlovania učiva. Ako som sa tak vracal do triedy, lebo som sa bol troška vyvetrať, ozvalo sa jednodievča: "Jaro, mohol by si my vysvetlit matiku?" Zničene som sa na ňu pozrel a povedal ,som, že nie. Ona sa na to odula:"To preto, lebo nie som Gabika?" Odvtedy sa snažím nevenovať sa len jednej osobe, ale všetkým rovnako.
Po dlhšom čase som si vedomil, že mi začna vadiť ohováranie. Mňa či osočovali, sa asi nedozviem ,ale nebolo vela dôvodov i keď sa vám to zdá čudné. Horšie však je, keď počujem klebety medzi priatelmi. Koľko krát som počul, ako dve dievčatá ohovárajú tretiu, ktorá bola chorá. Po chvílke sa k nim pridala ďalšia, inak jej "veľmi dobrá kamarátka". Bolo to čudné, len tak si tam sedieť a počúvať veci o ktorích neviete, či sú pravdivé, alebo nie. Musím sa ale priznať ,že som sa do tejt odiskusie nijako nezapojil; ani som sa jej nezastal ,ale koniec-koncov, to nie je moja starosť a poznám ju len tie štyri roky, čo spolu chodíme do školy. Ale to nie je jediný prípad. Takisto sa niekedy správajú aj k ďalším ľuďom, ktorích považujem za priateľov, hlane sa to týka Gabiky a Hanky, jednej prváčky.
Ja sám som sa ešte nikdy neznížil k tomu, aby som vedome šíril klebety. Ale tomu sa niekedy nedá zabrániť. Ake si treba uvedomiť; a toto adresujem najmä tím, ktorí radi klebetia; že niekedy vás môže niekto započuť a dopadnete zle!
Komentáre