CloudStrife

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Pád

Prvá kapitola môjho príbehu na pokračovanie

Ked tento svet padne, na jeho troskách si postavime nový domov...


Oheň sa pomali šíril po stechách a jeho plamene šlahali do výšky mnohích metrov. Kay sa unavene pobral od okna. Za celú svoju vládu sa nemusel starať o také veci, ako je boj, ale teraz, keď všetci jeho generáli boli mŕtvy, neostalo mu nič iné, ako sám vydávať rozkazy a posielať vojakov na istú smrť. Došiel k trónu, stojaceho mimo dosahu páľavy zvonka a usadil sa doň. Pravou rukou si podoprel hlavu, kým ľavá ruka sa mu posúval k rukoväti meča. Vytiahol ho z pošvy a jeho špičkou namieril na okno."Odíďte!", zvolal. Zo zúfalstva sa mu v kútikoch očí začali vytvárať slzy a on ich nechal, aby mu pomali stekali po líci.

Po hodnej chvíli sa pod oknom ozval veľký rachot. Kay vyletel z trónu a zamieril na balkón. pod ním sa rozprestieralo obrovské spálenisko. Celé nádvorie, do posledného stebielka trávy podľaho ničivému ohňu. Telá spálených dedinčanov sa miešali s lesklými brneniami Gardy. Telá padlích démonov, ak vôbec nejakí padli, sa pomiešalis popolom. Cez bránu sa valil ďalší batalión nepriateľov. Bezduchý Kay sa vrátil do siene.

Zo stropu začali padať kusy omietky. Diela dávno zabudnutích majstrov sa ničili pod nemilosrdnými údermi baranidla. Trónna sieň bola poslednou nedobitou pevnosťou. Strobilé kúzlo chránilo Kaya, aj keď všetko ostatné zlihalo. "Ochráň Kráľa aby si ochránil tento svet." Tieto slová lesky nad Kayovou hlavou. Napísané v starodávnom jazyku, držali stážnu ruku nad keždým členom jeho rodiny. Ale v tých časoch ešte nebolo počuť o Démonoch a nebol si istý, ako dlho ešte dvere vydržia. Pred očami sa mu mihali útržky z jeho detstva, prvé súboje, neúspechy, smrť rodičov a nástup na trón. Dlho hľadel do prázna, a tlkot jeho srdca sa prekrýval s údermi baranidla. Pánty dverí zaškrípali, ale nepovolili. Kay sa poobzeral po miestnosti, aby sa s ňou naposledy rozlúčil a oči mu zastali na portréte jeho matky Kráľovej. Vstal a prekvapený sa približoval k obrazu. Ľavý roh sa neprirodzene ligotat. Špičkou meča sa dotkol rámu a ten s rachotom spadol, odkryjúc dlhú, tmavú chodbu. Šok vystriedala nečakaná radosť a vbehol do tunela.

Na konci tunela zvyčajne býva svetlo, ale v Kayovom prípade to neplatilo. Zdalo sa, že vedie do nekonečna. Kráčal už viac ako pol hodinu a začal sa obávať, či to nie je len slepá ulička. Spoza jeho chrbta sa ozval ohlušujúci rev a pád kameňa. Zastavil, aby sa prsvedčil, či sa stalo to, čo si myslel. "Héééj!" zakryčal, no odpoveďou mu bola len ozvena jeho vlastných slov. Strop siene musel zasypať vchod a jediný východ teraz leží pred ním.

Kay sa snažil zorientovať sa v podzemí, ale nech sa akokoľvek snažil, cesta mu nedávala zmysel. Dlho kráčal najskôr do kopca, aj keď v okolí hradu sa žiadne hory nenachádzali. Potom sa tunel skrútil do prava a opäť stúpal. Prešli asi tri hodiny, odkedy sa zasypal vchod a Kay sa pomali zmieril s tým, že sa odtiaľto nedostane.

To, že sa Kay dostal von z tunela, si uvedomil, až keď mu na hlavu dopadli kvapky dažďa. Obklopovala rovnako hustá tma a aj vzduch sa zdal byť rovnako zadúšajúci. Pomali začal rozoznávať stromy, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán. Ich kmene boli hrubitánske a koruny sa rozvetvovali príliš vysoko, na rozdiel od stromov, aké videl v detstve. Na zátilku sa nu od strach naježili vlasy. Toto nebolo miesto v jeho ríši."Kde som? Ako som sa sem dostal?" Otočil sa ,dúfajúc, že uvidí ústie tunela, no namiesto toho zazrel len nejasné tiene stromov a v diaľke sa ligotajúce svetlá domov. Nech je kdekoľvek, aspoň tu niekto býva. Vyhladnutý a unavený sa v zápätí zrútil na zem.

"Nemôže tu ostať! Keď sa to kráľ dozvie, prídeme o život!"
"Ale nemôžeme ho necheť zomrieť. Je predsa človek ako mi!"
"Čo tým chceš naznačiť? Že som nevďačný k vlastej rase? Vieš že to tak nie je!"
Ozvaly sa kroky a škripot dverí, ktoré sa vzápätí zabuchli. Kay sa pokúšal otvoriť oči, ale bol bezmocný. Myšlienkami skúmal svoje telo a zistil, že je v poriadku, až na to, že sa nemôže pohnúť. Načúval pukotu ohňa, ktorý mu zohrieval nohy. Opäť sa ozvali kroky, ale tentoraz sa zastavili pri ňom. Na čelo mu pritisli dlaň a Kay cítil, ako sa chveje. Žena,(lebo rozhodne to bola ženská dlaň) bola podla vrások, ktoré cítil, velmi stará. Odhadoval ju na päťdeiat, možno viac. Ale bol tomu len rád, lebo stareny sa vyznali v bylinkárstve. No len čo na to pomyslel, žena si povzdychla:
"Škoda, chlapče...Škoda že si prišiel, keď niet ničoho čo by ti pomohlo"

Kay netušil, o čom hovorí. "Však som len unavený."pomyslel si. "To nie je nič, čo by si vyžadovalo liečbu. Len mi dajte najesť!" V hlave mu začalo vybrovať a pomali sa pridalo celé telo. Cítil ako starena ustúpila a začul aj jej zhrozený nádych. Nohy sa mu zmietali, kopali a mal pocit, akoby mu kosti prepalovali horúcim železom. Zrazu sa posadil a chrbát sa mu prehol tak, že sa temenom hlavy dotkol postele. Kay necítil žiadnu bolesť, aj keď pri takýchto výkonoch by bol už bávno zamdlel. Rozmýšlal, koľko to ešte potrvá, keď sa otvorili dvere a dopadlo naň mocné telo, ktoré ho pritislo k posteli, aby si náhodou neublížil. Chvíľu mu to pomohlo, ale triaška sa znova crátila, taká mocná, že zo seba striasol muža, ktorý ho privalil. Kay bezmocne čakal, kým to prejde. V hlave sa mu ozval hlas jeho otca:
"Otvor si oči!" kázal mu. "Otvor si oči!"
Kay sústredil všetku svoju vôlu na to, aby nadvihol viečka. Triaška trochu ustúpila a Kay sa mohol lepšie koncentrovať. Po nemalej chvílke mu cez uzučkú štrbinku preniklo do očí trocha svetla. Rozoznal dve postavy, ktoré stáli obďaleč a s obavami ho sledovali. Kaya prešla triaška a spolu s ňou zmizla aj slabosť a hlad. Jeho úspešný pokus mu vlial nové sily.


My story :-) | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014